Drvivá väčšina z nás by čakala, že na pozícii ministra zahraničných vecí sedí človek, ktorý háji národné a zahranično-politické záujmy Slovenskej republiky. Po takmer tridsiatich rokoch je však nutné spraviť odpočet a povedať, že tomu tak nikdy nebolo a na tejto pozícii za posledné dekády nesedel nikdy človek, ktorý by hájil náš národný a politický zahraničný záujem. Doslova – bez toho, aby sme čokoľvek pritiahli za vlasy – sedeli tam zrejme len vyškolení agenti, ktorí po roku 1989 prezliekli kabát, dostali nové noty od západoeurópskych mocností a začali počúvať „hlas“ USA, NATO a EU.
MOSKOVSKÝ ŠTÁTNY INŠTITÚT MEDZINÁRODNÝCH VZŤAHOV (MGIMO)
Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov (MGIMO) bola a je prominentná diplomatická škola, ktorá bola založená v Rusku na jeseň roku 1944 a pripravovala a pripravuje diplomatov (vrátane špecialistov v oblasti medzinárodných ekonomických vzťahov) či medzinárodných právnikov pre celý svet. Od založenia školy na nej študovalo vyše 500 študentov z bývalého Československa. Známy Henry Kissinger nazval MGIMO ruským Harwardom.
Záujem o štúdium na tejto škole bol v sovietskom bloku veľký, ale zďaleka nestačilo mať dobré študijné výsledky. Na MGIMO bolo treba mať aj bezchybný ideologický profil, čiže na školu sa mohol dostať iba študent s bezchybným kádrovým posudkom. Stačil napríklad jeden emigrovaný príbuzný alebo otec vylúčený z KSČ, či mama kresťanka – a študent sa mohol rozlúčiť s prijatím na školu. Bola to proste prestížna sovietska škola pre preverené deti preverených komunistov. Meno a kvalita tejto školy zaručovali skvelú budúcnosť v komunistickej diplomacii či v zahraničnom obchode. Aj preto sa na ňu dostali viaceré deti funkcionárov bývalého režimu. Chodil sem aj syn Gustáva Husáka či Vasiľa Biľaka.
O tejto prominentnej diplomatickej škole a o tom, kam sa úspešní absolventi po štúdiu vyberali, sa pre časopis EKONÓM vyjadril šéf centra postsovietskych štúdií MGIMO Stanislav Čerjňavskij nasledovne: „Polovica absolventov dostala miesto na ministerstve zahraničia, tretina išla do KGB a 20 percent do vojenskej rozviedky. To boli stabilné kvóty, to dnes nie je žiadne tajomstvo.“
„Kde myslíte, že svojich ľudí verbuje CIA?“, pýtal sa zase bývalý študent a neskorší dekan MGIMO Vladimír Šiškin, keď s ním robil rozhovor Český rozhlas. „Na Harvarde a ďalších najlepších univerzitách. Pripúšťam, že u vás možno niektorí naši absolventi pre rozviedku pracovali.“
Niektorí absolventi MGIMO dokonca v KGB získali rozhodujúce posty. Dlhoročný rozviedčik a neskorší generál KGB Leonid Šebaršin po kariére rozviedčika riadil celú rozviedku a dokonca bol na jeden deň šéfom celej KGB, ktorú prebral počas nepodareného puču proti Michailovi Gorbačovovi. MGIMO skončil aj najprv sovietsky a potom dvojaký agent v službách Británie Oleg Gordijevskij.
MINISTRI ZAHRANIČIA SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mnoho občanov Slovenska čaká, že tak významný post ako je post ministra zahraničných vecí SR bude riadiť autentický Slovák, ktorý sa zodpovedá národu, pracuje pre národ a koná v jeho zahranično-politickom záujme. Nič však nemôže byť vzdialenejšie pravde, a drvivá väčšina z nás ani netuší, aký spoločný menovateľ spája takmer všetkých ministrov zahraničia SR od roku 1996 do roku 2020, teda za takmer štvrťstoročie existencie našej republiky. Takmer bez prerušenia sedia na pozícii ministra zahraničných vecí SR iba absolventi tejto, vyššie spomenutej elitnej sovietskej diplomatickej školy, MGIMO.
1996-1997 Hamžík
1998-2006 Kukan
2006-2009 Kubiš
2009-2010 Lajčák
2012-2020 Lajčák
Všetci uvedení páni ministri sú absolventmi MGIMO – školy, ktorá ako sme uviedli vyššie a ešte uvedieme ďalej, nebola pre „akéhokoľvek“ československého študenta a nestala sa len zásobárňou svetových diplomatov a ekonómov, ale v obrovskej miere vychovávala v svojom čase komunistických rozviedčikov, teda bola liahňou agentov KGB. Títo agenti následne pracovali na významných štátnych pozíciách v krajinách pod sovietskym vplyvom, boli riadení a kontrolovaní KGB a prostredníctvom nich sa udržiavala sila sovietskeho zriadenia v krajinách (a ich vládach) pod sférou vplyvu ZSSR.
Avšak po prevrate v roku 1989 nikto nevie zaručiť, čo sa s týmito agentmi sovietskych tajných služieb stalo a akou cestou viedli ich ďalšie kroky. Nie je možné zaručiť, že uvedení slovenskí ministri, ako absolventi MGIMO (a teda možní agenti) svoj kabát neprezliekli, tak ako sa v mnohých prípadoch stalo po skončení studenej vojny v Európe, keď sa agenti sovietskeho bloku stali agentmi západoeurópskych alebo amerických tajných služieb. Toto sa dialo a deje sa a vôbec by nikoho neprekvapilo, keby sa to dialo na najvyššej štátnej úrovni a keby agenti zahraničných tajných služieb sedeli práve na tak príznačnom mieste – Ministerstve zahraničných vecí SR, ktoré dlhé dekády očividne a dokázateľne pretláčali záujmy USA v našej domovine a našej zahraničnej politike.
KTO JE MIROSLAV LAJČÁK?
Medzi najvýraznejšie postavy ministerstva zahraničia SR – osoba ktorá formovala vyše 10 rokov naše proatlantické smerovanie v troch vládach SMERu a príklon k USA – patrí Miroslav Lajčák. Tento kariérny diplomat, dlhoročný káder MZV SR a tiež kandidát na šéfa OSN bol v osemdesiatych rokoch minulého storočia vášnivý komunista.
„Môj život je najlepším dôkazom mojej nestrannosti. Nikdy som neprijal rozhodnutie, s ktorým by som nebol sám spokojný,“ povedal minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák na valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov, ktorej chcel kedysi šéfovať. Na rokovaní verejne prezentoval, prečo by mal funkciu získať práve on. Problém však je to, že sa o to pokúšal ako bývalý presvedčený komunista a absolvent MGIMO, čo väčšina občanov Slovenska ani nevie.
Média zamlčiavajú informáciu, že Miroslav Lajčák bol presvedčeným komunistom a vstúpil do KSČ keď študoval na moskovskej diplomatickej škole MGIMO. Originál jeho prihlášky je v Národnom archíve v Prahe a podľa archívneho dokumentu stal členom KSČ v roku 1983.
„Vyhlasujem, že som bol oboznámený so stanovami strany, uznávam program a ciele Komunistickej strany Československa, vo svojom konaní sa budem riadiť učením marxizmu-leninizmu, stanovami strany a plniť povinnosti a zverené úlohy tak, aby som mohol so cťou nosiť hrdé meno člena strany.“ Záväzok, bez ktorého nebolo možné získať červenú stranícku knižku, podpísal Lajčák 6. mája 1983.
O členstvo prejavil záujem už ako stredoškolák. Kandidátom na vstup sa stal 14. mája 1981 ako 18-ročný študent gymnázia v Banskej Štiavnici. Na štiavnickom gymnáziu vtedy vychovávali budúce kádre komunistickej strany. Lajčák tam prešiel z bratislavského gymnázia – posledný ročník bol prípravkou pre mladých ľudí z lojálnych komunistických rodín na štúdium v Moskve.
V životopise priloženom k prihláške do KSČ Lajčák uisťuje, že bude oddaným straníkom. „Pochádzam z rodiny, kde obidvaja rodičia sú dlhoročnými členmi KSČ. Už rodinné prostredie je zárukou toho, že som si dôkladne osvojil materialistický svetonázor, že som sa vysporiadal s náboženskou otázkou.“ Oboch rodičov mal v straníckych orgánoch. Otec pôsobil ako odborný asistent na Katedre teórie a praxe výstavby strany Vysokej školy politickej Ústredného výboru KSČ v Bratislave a jeho matka učila na bratislavskej základnej škole.
Po maturite šiel Lajčák na Právnickú fakultu UK v Bratislave, kde sa v rokoch 1981 až 1982 zapojil do práce základnej organizácie KSČ. Rok tam chodil aj na stranícke školenia – Dejiny KSČ. Keď v septembri 1982 prešiel do Moskvy, navštevoval večernú funkcionársku školu SZM.
Súčasťou jeho prihlášky do komunistickej strany sú aj posudky troch ručiteľov. Lajčáka odporúčali do strany vziať aj pre jeho výborné študijné výsledky a svedomité plnenie úloh. Jeden z ručiteľov, ktorý Lajčáka poznal zo spoločného štúdia v Moskve, o ňom napísal: „Má správne politické názory, ktoré aj aktívne presadzuje. Má vrelý vzťah k Sovietskemu zväzu. Takisto jeho morálka a charakterové vlastnosti sú predpokladom toho, že bude platným členom KSČ.“
V prvom ročníku na moskovskej MGIMO sa Lajčák dočkal červenej straníckej knižky, jeho vstup schválili 17. mája 1983. Ako presvedčený komunista bol tak pripravený vyštudovať a nastúpiť kariéru na ministerstve zahraničných vecí Československa, kde v roku 1988 bol aj prijatý. Medzi rokmi 1991 až 1993 pracoval už aj na veľvyslanectve v Moskve a jeho kariéra sa mohla začať.
KTO SÚ PREDSTAVITELIA MINISTERSTVA ZAHRANIČIA SR?
Na základe týchto informácií je možné vyjadriť názor, že čelní predstavitelia MZV SR (ministri, štátni tajomníci) boli a sú vierolomní ľudia, mnohí boli členmi KSČ rovnako ako Lajčák, či ako známa tvár diplomacie Kukan, ktorý formoval tiež takmer dekádu slovenskú zahraničnú politiku. Môžeme povedať, že predstavitelia MZV SR nikdy neboli zástupcovia slovenského národa, alebo boli to dosadené kádre. Predstaviteľmi MZV SR boli v uplynulých dekádach ľudia, nad ktorými sa vznáša tieň ich možnej kolaborácie s vtedajšou sovietskou tajnou službou, čo im nedáva nijakú verifikáciu k tomu, že po roku 1989 nie sú zástupcami, alebo agentami iných tajných, medzinárodných síl.
Preto je možné vysloviť solídnu domnienku a názor, že by bolo úplne predstaviteľné, keby sa bývalí absolventi MGIMO a osoby, ktoré boli školené pre výkon svojich funkcií v službách vtedajšieho ZSSR (ako možní agenti KGB) po revolúcii v roku 1989 nechali zverbovať alebo sa stali akvizíciami západoeurópskych alebo amerických tajných služieb, pretože presne to sa bežne dialo po skončení studenej vojny a páde železnej opony. Vymenili sa len kabáty – osobnosť a charakter tajných agentov, prisluhovačov, či vierolomných ľudí zostal. Vymenili sa len preukazy agentov, ich práca, kontakty, vedomosti, akcent poslušnosti systému – to všetko ostalo a tieto skutočnosti vedeli byť využívané druhou stranou, ich novými pánmi a zamestnávateľmi. To, čo zostalo ako hlavné v týchto ľuďoch bola túžba po kariére a postavení, za ktoré by boli schopní urobiť čokoľvek, zaplatiť akúkoľvek cenu.
Keď sa obzrieme a premietneme si náš zahraničnopolitický film od roku 1996 až k roku 2020 tak nám je jasné, že predstavitelia MZV SR z tohto obdobia sú ľudia, ktorí nikdy nevystupovali v prospech slovenských národných záujmov, ale správali sa ako zástupcovia a predĺžené ruky svojich transatlantických pánov. Poslušne, slepo, bez odporu a národnej cti nás zatiahli vždy do akejkoľvek podpory pre USA, nech robilo čokoľvek. Poslušne a slepo nás voviedli do NATO, do EU a k spoločnej mene, nemilosrdne povolili prelet vojsk k bombardovaniu Juhoslávie, slepo uverili vojne proti terorimu proti Iraku, Arabskej jari a urobili čokoľvek o čo USA žiadalo, alebo poslúchli čo EU či NATO nariadilo.
Takto politicky bezprízorne konať proti slovenským záujmom nemôže občan Slovenska a človek, ktorý miluje svoju domovinu, krajinu a národ – takto sa môžu skutočne správať iba obrátení agenti (po roku 1989 v službách svojich nových zamestnávateľov), ktorí už dekády vedú naše ministerstvo zahraničia Slovenskej republiky smerom do našich národných záujmov do náruče USA a EU.
MIRO HEREDOŠ
www.volnazona.com