Autor: Miro Heredoš
Po prevrate v roku 1989, pred vznikom Slovenskej republiky, v „slobodnej“ východnej Európe začala loviť „svojich ľudí“ v jednotlivých postkomunistických krajinách prestížna medzinárodná mimovládna organizácia s názvom Asociácia atlantickej zmluvy (Atlantic Treaty Association, ATA), ktorá v tom čase už takmer tridsať rokov spájala organizácie z členských krajín NATO a jej partnerov do jedného asociačného celku.
Cieľom tejto organizácie bolo (a dodnes je) motivovať, manipulovať, získavať rôznych politických lídrov, akademikov a diplomatov (vtedy hlavne vo východnej európe) k diskusii a podpore transatlantických hodnôt, ktoré Severoatlantická aliancia NATO zastáva. V zásade je možné povedať, že to bol jej akýsi lobistický think-tank prostredníctvom ktorého získavala kontakty, sieťovala ľudí z pozadia a vytvárala podmienky a predpoklady k spolupráci a presadeniu svojich cieľov v európskych krajinách. Samozrejme je nutné dodať, že všetky tieto aktivity sa diali v príkrom rozpore voči tomu, čo bolo sľúbené Gorbačovovi zo strany USA pri rozpade ZSSR a teda hlavne to, že NATO sa nebude rozširovať smerom na východ k hraniciam rozpadajúceho sa sovietskeho impéria.
V marci 1989 NATO predložilo program spolupráce medzi Východom a Západom. V novembri 1990 v Paríži členské štáty Varšavskej zmluvy a NATO podpísali Dohodu o konvenčných ozbrojených silách a Spoločnú deklaráciu o neútočení. Vznikla Severoatlantická rada pre spoluprácu – NACC, poradné fórum NATO a 9 krajín strednej a východnej Európy. Bruselský samit konaný 10. – 11. januára 1994 prijal program Partnerstvo za mier a pozval všetky krajiny NACC a KBSE do svojich štruktúr. Keď aliancia prišla s návrhom vytvoriť Partnerstvo za mier, aby sa lepšie rozvinuli vzťahy medzi NATO a bývalými socialistickými krajinami, Slovensko bolo medzi prvými, ktorí podpísali Rámcový dokument a pripojili sa k tejto iniciatíve a to hneď vo februári 1994. Prezentačný dokument, ktorý Slovensko predložilo v máji 1994, ustanovoval oblasti záujmu SR a Partnerstva. Slovenská republika v tom čase chcela využiť rozsiahle možnosti, ktoré tento program poskytoval smerom k naplneniu programových cieľov vlády v obrannej a bezpečnostnej politike, ktoré sa však ukázali počas vlády Vladimíra Mečiara ako nepriateľné.
O tomto všetkom samozrejme vedelo Ministerstvo medzinárodných vzťahov, ktorému pred rokom 1993 šéfoval Pavol Demeš, ako aj novovzniknuté slovenské ministerstvo zahraničných vecí SR v roku 1993 pod vedením Milana Kňažka. Preto už 18. decembra 1992, ako odpoveď na existenciu ATA a jej záujmy vo východnej európe, a tiež výzvy ktoré malo prezentovať NATO sformovali na pozadí našej zahraničnej politiky na ministerstve niekoľkí diplomati akúsi marginálnu skupinku lobbistov, ktorí svoj nový „krúžok“ nazvali Slovenská atlantická komisia (Slovak Atlantic Commision, SAC). Cieľ bol jasný – pridružiť sa k asociácii ATA, priblížiť sa k tak k špičkám v NATO a podporiť pristúpenie Slovenskej republiky do euroatlantických štruktúr, včítane vstupu do EU. V roku 1993 sa SAC stala pozorovateľom a pridruženým členom ATA a v roku 2004 aj plnoprávnym členom ATA.
VZNIK SLOVENSKEJ ATLANTICKEJ KOMISIE
Významnú rolu v celej tejto histórii, ale hlavne pri vzniku a pôsobení SAC hral aj jeden z jej spoluzakladateľov, nám dnes dobre známy slovenský diplomat a aktuálny minister zahraničia SR v demisii Rastislav Káčer, ktorý na tomto ministerstve pracuje ako nomenklatúrny káder takmer nepretržite od roku 1992, čo je takmer neuveriteľných tridsať rokov.
Hlavným bodom tohto proatlantického združenia SAC bolo dotlačiť Slovenskú republiku do NATO (a získať samozrejme osobnú prestíž, kontakty a pozície). Spoluzakladateľ Rastislav Káčer na tieto ciele spomínal v roku 2008 retrospektívne, keď povedal, že cieľom bolo, aby sa ich združenie stalo „zásadnou a uznávanou platformou pre diskusiu o bezpečnosti a zahraničnej politike“ a tiež cieľom bolo „prispieť k zachovaniu a tvorbe konsenzu v základných pilieroch našej zahraničnej a bezpečnostnej politiky“. Pod týmito vágnymi slovami sa však skrývalo nasledovné: Naším hlavným cieľom pre slovenských občanov je distribúcia západnej propagandy ohľadne NATO s cieľom bez váhania sa pripojiť k ostatným vstupujúcim krajinám a jednostranné prezentovanie výhod zo vstupu, nech by to stálo alebo mali by sme obetovať čokoľvek; pretože našim hlavným cieľom na ministerstve zahraničných vecí SR je plniť transatlantický vojenský plán Washingtonu s Európou.
Táto káčerovská skupina SAC (etablovaná na MZV SR) systematicky pracovala na tom, aby tento cieľ v rámci SR dosiahla a do NATO Slovenskú republiku proste dostali. Po neúspešnom roku 1997, kedy Slovenská republika dostala stopku do NATO bola bezprecedentným spôsobom nutná zmena vlády a diplomati na MZV SR sa očierňovania Slovenskej republiky na západe aktívne zúčastňovali, pretože prevládal názor, že Vladimír Mečiar ťahá štát naspäť k Moskve; cieľ bol dostať ho do medzinárodnej izolácie.
KÁČER A VSTUP DO NATO
„Som presvedčený, že vtedajšia Mečiarova vláda nemala žiadny úprimný záujem o vstup, bola pod silným politickým a spravodajským vplyvom Ruska.“ Takto zhodnotil prvý – a neúspešný – pokus Slovenskej republiky o začlenenie do Severoatlantickej aliancie Rastislav Káčer, ktorý sa k práci na vstupe SR do NATO dostal po nástupe na ministerstvo zahraničných vecí v roku 1992. V máji 1994 bol vyslaný ako styčný diplomat do Bruselu a ako prvý tajomník Slovenskej misie pri NATO v Bruseli bol tým pádom prvý, kto fyzicky, každodenne „sedel“ v NATO ako zástupca Slovenska a až do januára 1998 bol pri každom rokovaní za Slovenskú republiku.
Vláda v tom čase podľa jeho slov nechcela otvorene deklarovať, že o vstup vlastne nemáme záujem, ale v realite robila všetko pre to, aby sme nemohli byť pozvaní. „Možno si však mysleli – a mnohí to v súkromných rozhovoroch aj hovorili – že nás NATO pozve aj tak, lebo nás potrebuje geograficky,“ hodnotil vtedajší postoj vlády Vladimíra Mečiara pre Hospodárske noviny a dodal, že ho „vtedy naša politika strašne frustrovala, rovnako ako strategická hlúposť a neschopnosť, ktorú sme predvádzali na mnohých rokovaniach. Boli noci, keď som po rokovaniach našich delegácií v Bruseli nemohol od jedu a zúfalstva ani spávať.“
Pred summitom v Bruseli v roku 1997, kde sa malo rozhodnúť o rozširovaní NATO, napísal diplomat Káčer podrobnejšiu utajenú analýzu o tom, že nás nepozvú, a načrtol aj dôvody. A mal z toho len problémy, hoci jeho šéf, veľvyslanec Ján Lišuch, sa ho vraj férovo zastal. Na jeho slová však došlo: a nijako ho jeho predvídavosť nepotešila. „Keď nastal deň, že do NATO prišli podpísať protokol o pristúpení traja ministri Česka, Maďarska a Poľska, bol to strašný pocit, moja robota bola neúnosne frustrujúca. Vtedajší politický riaditeľ Juraj Migaš mi našťastie vyhovel a dal mi ponuku na skorší návrat z Bruselu,“ spomínal.
Od jari 1997 sme podľa jeho slov boli takmer dva roky na „zahraničnopolitickom dne“. Keby sme sa neboli z neho zmobilizovali voľbami 1998, malo by to podľa neho fatálne následky: ekonomické, politické aj strategické. „Myslím si, že Zbigniew Brzezinski nepreháňal, keď v roku 1997 opísal Mečiarovi, že ak Slovensko bude pokračovať vo svojich chybách a nastúpenej trajektórii, neprežijeme ako štát v tej podobe, v akej sme vznikli v roku 1993. Našťastie sa naša budúcnosť pohla iným smerom.“
Veľmi podobné skupiny v tomto štáte museli rovnako pracovať na dehonestácii vlády Vladimíra Mečiara a propagande pre nasadené protištátne živly tým spôsobom, že k žiadanej zmene vlády skutočne prišlo, slová Zbigniewa Brzezinského (šedej eminencie americkej zahraničnej politiky) boli vypočuté, kormidlo štátu sa otočilo po mediálnej mašinérii v roku 1998 (aj za pomoci nových rotačiek denníka SME na ktoré pôžičku dostal otec dnešného europoslanca Šimečku od priateľa Soroša) a počas druhej Dzurindovej vlády Slovenská republika vstúpila v roku 2004 do NATO.
UZNANIE KÁČEROVI ZA JEHO PROATLANTICKÚ PRÁCU
Veľkému uznaniu sa preto dostalo SAC aj od niektorých špičiek štátu, tak ako uviedla agentúra SITA v roku 2008. Jaroslav Baška, ako vtedajší minister obrany SR (SMER-SD) sa vyjadril, že „slovenská atlantická komisia pre mňa predstavuje jedného z kľúčových aktérov v rámci mimovládnej sféry na Slovensku… viackrát som sa zúčastnil na jej podujatiach, z ktorých by som rád vyzdvihol konferenciu GLOBSEC“. Peter Weiss, vtedajší člen správnej rady SAC povedal, že „Slovenská atlantická komisia sa významnou mierou zaslúžila o to, že dnes je Slovensko členským štátom NATO a dnes je platformou je výmenu myšlienok medzi osobnosťami rôzneho politického presvedčenia“. A bývalý minister zahraničia SR Eduard Kukan (SDKÚ-DS) vyjadril presvedčenie, že „slovenská atlantická komisia prešla zaujímavým vývojom, ktorý ju priviedol k tomu, že dnes je uznávanou mimovládnou organizáciou na Slovensku a rešpektovanou v zahraničí“.
Slová uznania od predstaviteľov štátu skutočne ukazujú moc malej skupiny ľudí, ktorá prostredníctvom malej skupiny ľudí v SAC viedla SR smerom v ústrety do NATO, aj napriek obdobiu rokov 1994 – 1998. Od roku 2008 pôsobí Rastislav Káčer ako oficiálny predseda komisie SAC, generálnym tajomníkom je Robert Vass a výkonným riaditeľom aj v súčasnosti je Milan Solár, ktorý zároveň pôsobí ako programový riaditeľ konferencie GLOBSEC a zároveň generálny riaditeľ organizácie GLOBSEC, o ktorej bude reč neskôr.
Tým ako poslušne slúžil transatlantickým záujmom NATO Rastislav Káčer je evidentné z jeho kariérneho postupu na MZV SR, kde sa v roku 1994 sa stal vedúcim odboru analýzy a plánovania a v rokoch 1994–1998 bol už spomenutým prvým tajomníkom Slovenskej misie pri NATO v Bruseli, čiže akýmsi styčným diplomatom, alebo dôstojníkom štátu pri aliancii. V roku 1998 nastúpil už na pozíciu riaditeľa odboru analýzy a plánovania na MZV SR a v rokoch 1999 – 2001 bol dokonca generálnym riaditeľom sekcie medzinárodných organizácií a bezpečnostnej politiky nášho MZV SR. Okrem svojho pôsobenia na ministerstve – od roku 2001 do 2003 – zastával funkciu štátneho tajomníka Ministerstva obrany SR, kde sa zúčastňoval na rokovaniach o vstupe Slovenska do NATO.
ZÁVER? MINISTERSTVO ZAHRANIČNÝCH VECÍ JE BUNKROM GLOBALISTOV A PRISLUHOVAČOV NATO
Toto je príbeh Rastislava Káčera, poslušného služobníka transatlantických hodnôt a vojenskej aliancie NATO, ktorý bol aj medzi tými ľuďmi, ktorí odsúhlasili 24. marca 1999 prelet vojenských lietadiel NATO a tým sa zapísal do análov hanby. „Humanitárne bombardovanie“ trvalo nepretržite 78 dní, počas ktorých dopadlo na Srbsko 22-tisíc ton výbušnín s ochudobneným uránom. V troskách 40-tisíc domov, škôl a nemocníc našlo smrť 2-tisíc civilistov.
Tento človek tak behom len čosi viac ako desiatich rokov (medzi rokmi 1992 – 2003) urobil na úkor národných záujmov Slovenskej republiky slušnú diplomatickú kariéru, keďže vedel, aké karty treba hrať a kde treba Slovensko smerovať. Ako odmenu za svoju tvrdú prácu sa preto mohol stať následne veľvyslancom v USA, čo je pre diplomata životné kariérne vyznamenanie a v tejto funkcii pôsobil medzi rokmi 2003 – 2008. V tejto pozícii živo komunikoval s administratívou USA a pričinil sa hlavnou a zásadnou mierou o to, že od Washingtonu sme dostali po vstupe do NATO vôbec prvú návštevu šéfa Bieleho domu George Busha ml. začiatkom roku 2005.
Tento Káčer sa neskôr stal aj veľvyslancom v Maďarsku, kde sa preslávil vyvesením dúhovej vlajky LGBTI na budovu veľvyslanectva SR a tiež bol veľvyslancom v Českej republike odkiaľ prišiel na post ministra zahraničných vecí SR.
Preto sa dnes ocitáme ako štát v totálnej deštrukcii; pretože máme obrovský deficit zdravo uvažujúcich, proslovenských kádrov ktoré by zásadne vedeli prehovoriť z úrovní ministerstva do smerovania našej krajiny a preto túto krajinu riadia živly, ktoré sa tridsať rokov nesprávajú pronárodne, ale prozápadne a proamericky. Preto sa aj v historických okamihoch pridávame sa na stranu tých krajín, ktoré nezmyselne podnecujú a udržiavajú konflikty (Irak, Afganistan, Lýbia) a v poslednej dobe konflikt Ukrajiny proti Rusku. Títo ľudia sú presne tými kádrami, ktoré na ministerstvách Slovenskej republiky prežívajú celé dekády a zásadne ovplyvňujú ministra daného rezortu. A preto je minister silových alebo zahraničných rezortov takmer vždy figúrka, ktorú vychovalo USA, NATO či mimovládne inštitúcie na Slovensku. Pokiaľ nebude na ministerstve zahraničných vecí SR urobený novou vládou a novým ministrom absolútny poriadok, personálny audit s cieľom vypratať kancelárie proatlantickým štváčom, tak sa nikdy nič na smerovaní Slovenska nezmení. Pokiaľ sa nevyčistia aj ministerstvá od úradníkov, ktorí sú kádrami západoeurópskych inštitúcii a ministerstvo zahraničných vecí SR neobsadí proslovensky nastavený človek a minister, tak naše Slovensko v budúcnosti nič dobré nečaká.